Jedného dňa starý muž stál na brehu mora a plakal. Celý svoj život bol chudobný a nežilo sa mu ľahko.  Ako mu tak vlny obmývali nohy, on horko vzlykal: „Kiež by som bol býval v mojom biednom živote bohatý a úspešný … nemusel som sa toľko hrdlačiť v práci a mohol  som tak viacej času tráviť s mojimi milovanými deťmi. A teraz je už všetko preč“, slzy mu bolestivo stekali po lícach a zdali sa slanšie než more, do ktorého padali.  Iný starý muž stál na opačnom brehu mora a tiež plakal. Tento bol bohatý a po celý svoj život žal len samé úspechy. Spenené more vystupovalo okolo jeho bosých chodidiel zatiaľ, čo on len žialil a plakal: „Kiež by som bol býval v mojom biednom živote chudobný a žil obyčajný život … nemusel som toľko času premrhať užívaním si vzdialených obzorov a mohol  som tak viacej času tráviť s mojimi milovanými deťmi. A teraz je už všetko preč“, slzy mu žeravili tvár a rozhorúčené chladli až pri dotyku s hladinou pod jeho nohami.

Veľmi často myslím na týchto dvoch starých mužov. Nachádzam sa v nich, raz v jednom, inokedy v druhom. Častokrát som spojením ich oboch. Tiež viem, že sa mi  nikdy nepodarí vytlačiť ich obraz z podvedomia. Obaja títo muži totiž boli vo mne dávno pred tým, než som si prečítal tento múdry príbeh.  Dozaista sa pýtate, aký že príbeh? Dá sa vôbec týchto pár riadkov nazvať príbehom? Veru dá, i keď  tiež by som ich skôr nazval múdrosťou. Dokonca som presvedčený, že v príbehu oných plačúcich starcov môžeme nájsť  príbehy nás všetkých. A aj keď sa nedozvedáme v detailoch, aké ich životy vlastne boli, vieme, že väčšinu svojho času už prežili a nikdy sa nevráti. A teraz, obdarení múdrosťou prežitých rokov, bilancujú. Jeden je chudobný, druhý bohatý, ale to na konci dňa vôbec nie je podstatné. Obaja rovnako ronia slzy nad tým istým údelom zúfajúc, prečo neboli v živote práve tým druhým. Aký krutý a zničujúci blúdivý kruh. Dnes viem, že čas sa v našom živote s pribúdajúcimi rokmi neúprosne zrýchľuje a je ľahké ho premrhať.  Mali by sme ho preto venovať správnym veciam. Práve za tie sa oplatí bojovať  zo všetkých síl.  Ja za správnu vec považujem založenie nadácie, prostredníctvom ktorej sa chcem pokúsiť vracať ľuďom a spoločnosti aspoň čosi, čo bude v mojich silách. Pri tom vôbec nie som ani natoľko bohatý, ani nemám toľko potrebného voľného času  a  dokonca sa ani necítim nijak osobitne vyvolený  …  napriek tomu nechcem trestuhodne premrhávať svoj čas, lebo jedného dňa i ja budem stáť na brehu mora a bilancovať.  

Marek Balko